Aktuálně z Ria

Olympijská príprava – na vode s Veronikou Kozelskou Fenclovou

Je nedeľa 9. júla a do Letných olympijských hier ostáva necelý mesiac. Aj napriek teplému slnečnému počasiu sa nad pobrežím Rio de Janeira znáša jemný opar a v pozadí len nejasno sa črtá impozantný skalný masív, Cukrová homoľa či Pão de Açúcar, ako ho volajú Brazílci. Blíži sa jedenásta hodina a ja kráčam k Maríne da Glória, k olympijskému stredisku, odkiaľ budú štartovať atléti-jachtári z celého sveta. Táto moderná marína sa nachádza neďaleko centra mesta a taktiež v blízkosti letiska Santos Dumont. Aj napriek víkendu je v nej pomerne rušno. Robotníci, ktorí usilovne pracujú na dokončení areálu, dávajú prednosť atlétom, pripravujúcim sa na poobedňajší tréning. Vchádzam do malej kaviarne s letnou terasou a rozhliadam sa okolo seba v snahe nájsť Český jachtársky tím. O malú chvíľu si prisadám k sympatickej dvojici, k Veronike a Jakubovi. Po krátkom predstavení sa, mi vysvetľujú priebeh poobedňajšieho tréningu. Ako s posledným sa zoznamujem s Viktorom Teplým, ktorý tak ako Veronika bude bojovať, v kategórii Laser, o medailu pre Českú republiku. Z tohto usmiateho mladíka vyžaruje chuť a sebavedomie sa pustiť nielen do dnešnej rozjazdy, ale aj sa dobre umiestniť na Olympiáde a odniesť si domou medailu.

Po dopití kávy a priateľskom rozhovore sa spoločne vydávame na prehliadku maríny. „Len dúfam, že to tu stihnú všetko dokončiť“, pri pohľade na stavenisko mi nedôverčivo hovorí Jakub Kozelský, tréner a manžel Veroniky. Snažím sa ho ubezpečiť, že toto je bežný jav v Brazílii a väčšina projektov sa dokončuje na poslednú chvíľu. Zájdeme na betónové mólo, a s pozadím maríny si zarámujem Veroniku a Viktora na spoločnú foto. Konečne prichádza čas vyraziť na more. Lúčim sa s Viktorom, ktorý trénuje s mužmi a nasadám do člnu s Jakubom za kormidlom. Medzičasom Veronika spúšťa svoj Laser na vodu a priväzuje sa k nášmu motoráku. V závese ju ťaháme von z maríny do zátoky Baía de Guanabara, ktorá si vyslúžila negatívnu publicitu vzhľadom na jej silné znečistenie, ktoré ani napriek značnému úsiliu prefektúry Rio de Janeiro, sa nedarí dostatočne odstrániť.

Dnešné rozjazdy sa konajú v bezprostrednej blízkosti od 13 km dlhého mostu, ktorý spája brehy miest Rio de Janeiro a Niteroi. Nachádzame sa v hlavnom tranzitnom koridore pre zaoceánske dopravné lode, ktoré po podplávaní mosta prichádzajú do nákladného prístavu. Po krátkej porade so svojim trénerom, sa Veronika ihneď púšťa do tréningu. Chce využiť voľný čas, pokiaľ neprídu ostatné atlétky. Žiaľ, v zátoke je úplná flauta. Len pristávajúce lietadlá na neďalekom letisku z času na čas rozvíria vzduch, ktorý sa len zľahka oprie do malej plachty Laseru. S príchodom ostatných tímov začína byť v zátoke rušno. Krátko po pol druhej sa všetci pripravujú na prvú spoločnú rozjazdu. Akoby šibnutím čarovného prútika sa nečakane zdvíha poobedná bríza. Plachetnice sa zoraďujú na štartovaciu líniu, ktorú ohraničuje žltá bója a na povel vyrážajú vpred. Z paluby motoráku, v napätí, sledujeme priebeh a postupne sa presúvame za plachetnicou s českou vlajkou. Po skončení každej jednej rozjazdy si Veronika a Jakub vymieňajú postrehy. Je badať, že Veronika je plne sústredená a snaží sa z vetra „vymačkať“ maximum. „Vieš, ona má veľký cit pre zmenu vetra a novým podmienkam na vode sa rýchlo prispôsobuje. Snažím sa jej dohovoriť, aby brala viac do úvahy vedľajšie vplyvy ako napríklad členitosť terénu, či odstavenú nákladnú loď“, zveruje sa mi Jakub. Nečakane sa štartovacia bója musí presunúť o niekoľko desiatok metrov nabok, nakoľko v našom kurze pláva veľká nákladná loď. Vlnobitie, ktoré spôsobí, nami všetkými riadne zahúpe. Pod chvíľou k nám vietor prináša neodmysliteľný pach odpadových vôd, ktoré vypúšťajú obytné štvrte,ako napríklad Botafogo či Flamengo do zátoky Guanabara.

Chystá sa posledná rozjazda a Veronika pripláva k nám, a s úsmevom na tvári mi hovorí: „ Dnešný tréning stál za to. Príjemne sa rozfúkalo a kiež by to aspoň takto bolo počas Olympiády.“ Onedlho sa všetci presúvame do maríny Iate Clube do Rio de Janeiro, ktorá sa nachádza v zátoke Botafogo. Zapadajúce slnko do zlatista sfarbuje Cukrovú homoľu a napnuté biele plachty žiaria v jeho lúčoch.

Na tvárach jachtárov badať únavu, ale zároveň aj spokojnosť z úspešného tréningu. Lúčim sa s Veronikou, Viktorom a Jakubom a už teraz sa teším na spoločný adrenalín na vode. Držme im palce!

Text a foto Roman Nemec